Ako sa to celé začalo.
Moja manželka trpí genetickou poruchou a je šanca 1 ku 1, že bude by naše bio dieťa získalo túto poruchu. A tak sme sa rozhodli, že si dieťa adoptujeme (osvojíme), pretože mať svoje by bol príliš veľký risk.
Manželka kvôli tejto chorobe, už prišla o zrak a to ju ta porucha len lízla. V plnom rozvoji je k tomu pridružená mentálna redardácia, možnosť hluchoty, slepoty od narodenia. Takže sme sa rozhodli už na začiatku našeho vzťahu, že si raz dieťa adoptujeme. Bolo to časovo neurčené, a roky plynuli, manželka stratila zrak a preto stále sme sa nejako k tomu nemali, až manželka otehotnela, no v 5 mesiaci potratila. A to nás popohnalo dopredu.
Začali sme realizovať myšlienku adoptovať si dieťatko. Najpr sme navštívili organizáciu Úsmev ako Dar, osobne som sa rozhodol pre nich, lebo som o tomto združení počul z médii. Tam nám povedali, čo a ako a kde na ktorý úrad máme ísť. Ponúkli nám hneď ich náhradu psychologických pohovorov program Pride. Jedná sa o 10 sustredení, kde pripravujú budúcich náhradných rodičov na rôzne situácie, ktoré sa pri nadväzovaní nového vzťahu dieťa - rodič vyskitnú, Po absolvovaní Pride-u sme skompletizovali všetku našu dokumentáciu a odovzdali ju úradu sociálnych vecí a rodiny, ktorý schválil našu žiadosť a zaradil nás do poradovníka. A začali sme čakať, a tak sme čakali 9 mesiacov, až nás jedného decembrového rána znova oslovil Úsmev, že majú novú službu. Sporstredkuvavajú adopciu a majú databázu detí s celého Slovenska. Tak sme si dohodli stretnutie a išli sme tam.Vybrali sme si z datábazy najprv, dievčatko, ale oň prejavili už iný záujemci záujem. Ale v tom istom dojčáku mali aj chlapčeka, ktorý je právne voľný a nik oň neprejavil záujem. Ja som sa bol pozrieť na fotku a vedel som, že bude náš. Popísal som ho manželke a požiadali sme o vstup do Domova.
Dostali sme ho a tak sme sa 20.12 tam vybrali. Po cca 1,5 hodine cesty sme boli na mieste. Sociálna sestra nás usadila a za chvílu priniesli polročné chlapča. Predstavila ho ako Jakubka, vzali sme ho do rúk a vedeli sme, že bude náš. Iskra preskočila okamžite. Tak sme sa nesmelo spýtali, kedy by bolo možné si ho zobrať domov na návštevu, dúfajuc že nám ho dajú na Vianoce domov. Bolo nám povedané, že musia byť tri návštevy, ale že sa to dá stihnúť ak príjdeme každý deň, aj do Vianoc.
A tak sme každý deň chodili a 23.12 sme si Jakubka priviezli na Vianoce domov. Bol to ten najkrajší vianočný darček aký človek môže dostať.